Izolácia, smútok a občianske spory

V priebehu niekoľkých nasledujúcich desaťročí má NASA za cieľ pristáť ľudí na Mesiaci, zriadiť lunárnu kolóniu a využiť získané poznatky na posielanie ľudí na Mars v rámci svojho programu Artemis.

Zatiaľ čo výskumníci vedia, že cestovanie do vesmíru môže členov vesmírnej posádky fyzicky aj psychicky stresovať a testovať ich schopnosť spolupracovať v tesnej blízkosti, misie na Mars tieto výzvy ešte znásobia.

Mars je ďaleko – milióny míľ od Zeme – a misia na červenú planétu bude trvať dva až dva a pol roka, medzi časom cesty a samotným prieskumom povrchu Marsu.

Nick Kanas ako psychiater, ktorý študoval interakcie členov vesmírnej posádky na obežnej dráhe, sa zaujíma o stresory, ktoré sa vyskytnú počas misie na Mars a ako ich zmierniť v prospech budúcich vesmírnych cestovateľov.

Oneskorená komunikácia

Vzhľadom na veľkú vzdialenosť od Marsu bude obojsmerná komunikácia medzi členmi posádky a Zemou trvať asi 25 minút tam a späť. Tento oneskorený kontakt s domovom nepoškodí len morálku členov posádky. Pravdepodobne to bude znamenať, že vesmírne posádky nedostanú toľko pomoci v reálnom čase od Riadenia misie počas núdzových situácií na palube.

Pretože tieto komunikácie sa pohybujú rýchlosťou svetla a nemôžu ísť rýchlejšie, odborníci prichádzajú so spôsobmi, ako zlepšiť efektivitu komunikácie v podmienkach s oneskorením.

Tieto riešenia môžu zahŕňať posielanie textových správ, pravidelné zhrnutie tém a povzbudzovanie účastníkov, aby na konci každej správy kládli otázky, na ktoré môže respondent odpovedať počas ďalšej správy.

Autonómne podmienky

Členovia vesmírnej posádky nebudú môcť komunikovať s Riadením misie v reálnom čase, aby si naplánovali svoje plány a aktivity, takže budú musieť vykonávať svoju prácu autonómnejšie ako astronauti pracujúci na obežnej dráhe Medzinárodnej vesmírnej stanice.

Hoci štúdie počas vesmírnych simulácií na Zemi naznačujú, že členovia posádky môžu stále plniť ciele misie za vysoko autonómnych podmienok, výskumníci sa musia dozvedieť viac o tom, ako tieto podmienky ovplyvňujú interakcie členov posádky a ich vzťah s riadením misie.

Napríklad personál Mission Control zvyčajne radí členom posádky, ako riešiť problémy alebo núdzové situácie v reálnom čase. Počas misie na Mars to nebude možné.

Na štúdium tejto výzvy na Zemi by vedci mohli spustiť sériu simulácií, kde majú členovia posádky rôzny stupeň kontaktu s riadením misie. Potom mohli vidieť, čo sa stane s interakciami medzi členmi posádky a ich schopnosťou vychádzať a produktívne vykonávať svoje povinnosti.

Napätie členov posádky

Byť uzavretý s malou skupinou ľudí na dlhú dobu môže viesť k napätiu a medziľudským sporom.

V štúdiách môjho výskumného tímu o posádkach na obežnej dráhe sme zistili, že pri medziľudskom strese vo vesmíre môžu členovia posádky vytesniť toto napätie tým, že obviňujú Riadenie misie z problémov s plánovaním alebo z neposkytnutia dostatočnej podpory. To môže viesť k nedorozumeniam medzi posádkou a zraneným pocitom.

Jedným zo spôsobov, ako sa vysporiadať s medziľudským napätím na palube, by bolo naplánovať si každý týždeň čas, aby členovia posádky prediskutovali medziľudské konflikty počas plánovaných „býčích stretnutí“.

Zistili sme, že velitelia, ktorí sú oporou, môžu zlepšiť súdržnosť posádky. Podporujúci veliteľ alebo niekto vyškolený v zvládaní hnevu by mohol uľahčiť tieto sedenia, aby pomohol členom posádky porozumieť ich medziľudským konfliktom skôr, ako ich pocity zhoršia a poškodia misiu.

Čas mimo domova

Trávenie dlhého času mimo domova môže ovplyvniť morálku členov posádky vo vesmíre. Astronautom chýbajú ich rodiny a hlásia, že sa obávajú o blaho členov svojej rodiny na Zemi, najmä keď je niekto chorý alebo v kríze.

Trvanie misie môže ovplyvniť aj astronautov. Misia na Mars bude mať tri fázy: cestu von, pobyt na povrchu Marsu a návrat domov.

Každá z týchto fáz môže členov posádky ovplyvniť inak. Napríklad vzrušenie z pobytu na Marse môže zvýšiť morálku, zatiaľ čo nuda počas návratu ju môže potopiť.

Fenomén miznúcej Zeme

Pre astronautov na obežnej dráhe slúži pohľad na Zem z vesmíru ako pripomienka, že ich domov, rodina a priatelia nie sú príliš ďaleko. Ale pre členov posádky, ktorí cestujú na Mars, môže sledovanie toho, ako sa Zem zmršťuje na bezvýznamnú bodku na oblohe, viesť k hlbokému pocitu izolácie a túžby po domove.

Teleskopy na palube, ktoré umožnia členom posádky vidieť Zem ako krásnu guľu vo vesmíre, alebo poskytnutie prístupu k obrazom stromov, jazier a rodinných príslušníkov vo virtuálnej realite, by mohlo pomôcť zmierniť akékoľvek účinky miznutia Zeme.

Ale tieto protiopatrenia môžu rovnako ľahko viesť k hlbšej depresii, keď členovia posádky premýšľajú o tom, čo im chýba.

Plánovanie misie na Mars

Výskumníci študovali niektoré z týchto problémov počas programu Mars500, spolupráce medzi ruskými a inými vesmírnymi agentúrami. Počas Mars500 bolo šesť mužov izolovaných na 520 dní vo vesmírnom simulátore v Moskve. Prešli obdobiami oneskorenej komunikácie a autonómie a simulovali pristátie na Marse.

Vedci sa z tejto simulácie veľa naučili. Ale mnohé vlastnosti skutočnej misie na Mars, ako je mikrogravitácia a niektoré nebezpečenstvá vesmíru – dopady meteoroidov, fenomén miznutia Zeme – nie je ľahké simulovať.

Plánované misie v rámci programu Artemis umožnia výskumníkom dozvedieť sa viac o tlakoch, ktorým budú astronauti čeliť počas cesty na Mars.

NASA napríklad plánuje vesmírnu stanicu s názvom Gateway, ktorá bude obiehať okolo Mesiaca a bude slúžiť ako prenosová stanica pre pristátie na Mesiaci a misiu na Mars.

Výskumníci by mohli simulovať výstupnú a návratovú fázu misie na Mars vyslaním astronautov do Gateway na šesťmesačné obdobia, kde by mohli zaviesť oneskorenú komunikáciu, autonómiu a pohľady na vzďaľujúcu sa Zem, ako je Mars.

Výskumníci by mohli simulovať prieskum Marsu na Mesiaci tým, že by astronauti vykonávali úlohy podobné tým, ktoré sa očakávajú pre Mars. Členovia posádky sa tak mohli lepšie pripraviť na psychický a medziľudský tlak, ktorý so sebou prináša skutočná misia na Mars.

Tieto simulácie by mohli zlepšiť šance na úspešnú misiu a prispieť k pohode astronautov, keď sa vydajú do vesmíru.

Nick Kanas, emeritný profesor psychiatrie, Kalifornská univerzita, San Francisco

Tento článok je znovu publikovaný z Konverzácia pod licenciou Creative Commons. Čítať pôvodný článok.